Chovátsko – Deň 6 (utorok)

Dnes to bude asi kratšie, deti sú už hore, počujem pohyb za dverami našej spálne. Teda dievčatá. Maťko si rád pospí dlhšie.

Utorok = Zadar. Z domu sme sa vymotkali okolo desiatej-jedenástej. Janko to tipol tak, že pozrieme jedno múzeum a ideme domov a tu sa aj naobedujeme. Zobrali sme si so sebou na desiatu super šťavnaté broskyne a uvarenú kukuricu a k nej soľ.

Zadar je historické prímorské mesto a od Viru je vzdialený asi 30 km, cesta tam trvá trochu vyše polhodiny (dlho sme išli aj cez samotný Zadar, ktorý je samotný dosť rozľahlý). Je to mesto so 75 000 obyvateľmi, čiže trochu menšie ako Prešov.

Prvá vec v Zadare – nájsť miesto na parkovanie. Krúžili sme neďaleko centra, prechádzali parkoviská, ktorých je veľa, bežne sú parkoviská aj popri ceste. Ale – nejako sa nám nedarilo. Tak som sa v duchu pomodlila, nech nám dá Pán Boh nejaké parkovacie miesto (táto modlitba bola doteraz aj v iných situáciách tuším vždy vypočutá). Tak sme zrazu uvideli veľkú budovu – pripadala mi ako veľké nákupné centrum. A pod každým moderným nákupným centrom býva predsa parkovisko. A skutočne – bolo to nákupné centrum City Galleria, miest bolo voľných viac. A dôvodom, prečo sme zaparkovali tu bolo aj to, že možno prvé hodiny budú zadarmo, resp. to parkovanie nebude také drahé ako v centre Zadaru. Čo nás po zaparkovaní prekvapilo bolo, že čísla parkovacích miest neboli označené. Nuž, ako si zapamätať, kde máme auto? Janko nafotil auto a blízke okolie na mobil – aby sme ho neskôr mohli možno pomocou fotiek nájsť. A tiež ma zvláštne prekvapila tabuľa, že parkovanie áut je na vlastné riziko. Možno aj preto malo jedno auto na kolese ako dodatočný bezpečnostný prvok retiazku, ako sa u nás dávajú na bicykle. Toto som už tuším videla, ale veľmi veľmi dávno.

Keď sme vyšli z parkoviska, tak sme boli od hradieb – teda začiatku historického centra mesta – asi 10 minút – takže v pohode. Ruchom, pohybom áut, takým pouličným hlukom mi pripadal skôr ako nejaké veľkomesto ako nejaké mestečko. Po prechode cez X križovatiek sme prišli k centru. Začali sme v nádhernom parku hneď na okraji. Na klasickej drevenej lavičke sme si dali broskyne a kukurice. Celkom sme sa z toho zababrali, našťastie pred vchodom do parku je malé prírodné umývadielko s neustále tečúcou vodou – tipujem, že úplne pitná nie je – asi ako všade v Chorvátsku, ale na umytie rúk je asi v pohode. Po oddychu a takom našteľovaní sa na Zadar, sme si ešte chceli prejsť ten malý milý park. Ako sme zistili, je to na miernom kopci spleť rôznych uličiek, odbočiek, rozdvojok, lavičiek, výhľadov… a ak sa cez uličky, rôzne prepojky stúpa smerom hore, tak sa asi všetci stretnú na vrchole, ktorý tvorí malá plošinka odkiaľ bol krásny výhľad na okolie, na more. Tento park sme si súkromne nazvali labyrintový zábavný park.🙂Vedela by som si predstaviť tu s deťmi stráviť odbočovaním, chodením, možno až skrývaním sa… niekoľko hodín.🙂

Po oddychu sa išlo do mesta. Hneď skraja sme videli Dino Park – vážne, v centre Zadaru. Toto by som tu nečkala. Vstupné 10€ na dospelú osobu, ale podľa slov samotnej slečny pri vstupe, je tam iba jedna miestnosť s dinosaurami. Tak toto sme radi oželeli, vstupné príliš vysoké. Pri východe z parku po ľavej strane bolo vidno starú vstupnú bránu – vysoká, majestátna, bolo vidno, že toto mesto malo niekedy veľkú dôležitosť. Od brány pokračovali naším smerom hradby – také klasické s cimburím, ako zvyknú kresliť deti🙂A hneď tam na začiatku historického centra sme narazili na galériu. Upútal nás plagát, že vystavujú Pabla Picassa. Nuž, na tak malé mesto je výstava Picassa fakt asi unikát. Tak sme tam šli. Vstupné bolo celkom ok – teda počítali sme s tým – 26eur za všetky 3 expozície – Pablo Picasso (plagáty a keramika), Ratko Petrič (zadarský umelec) a výstava akoby muzeálna (starý nábytok a obrazy). Čo nás na galérii okrem samotných vystavených malieb a predmetov prekvapilo, bolo samotné múzeum. Tým, že bolo v historických budovách, bolo dnu upravené na ultramoderné – nejako mi to nevadilo. Akoby to moderné dopĺňalo to staré, resp. to staré využilo na to moderné. Ako príklad uvediem vstupnú halu, kde sa platí vstupné. Až po prechode viacerých expozícií sme si všimli, že to pôvodne nebola miestnosť, ale že to je vybudované na pôvodnom nádvorí medzi domami. Ale – nebola tam vybudovaná klasická strecha, ktorá by to všetko „zrušila“, ale hore bola strecha priesvitná zo skla. A keď sme si to nádvorie lepšie všimli, tak bolo pekne vidieť reliéfy pôvodného domu, okná, vstupné brány. Všetko bolo ponechané pôvodne, krásne zrekonštruované, ale dotvorené do modernej galérie. Takúto kombináciu som ešte asi nikdy nevidela. Dokonca v niektorých miestnostiach boli odhalené časti nástenných fresiek. Zjavne bol na nich niekedy náter. A ešte WC – také ultramoderno vyzerajúce WC som ešte nevidela, ako skonštatovali deti, tak tie WC vyzerali ako bývajú pri kinách – steny na čierno, WC a doplnky biele.

Deti zaujali sochy toho Ratka Petriča – také – smiešne🙂Mňa zaujala socha s inštaláciou Afrodita – socha krásnej Afrodity stojí na čistej veľkej mušli a okolo – odpad – plastové fľaše, ruka bábiky, zvyšok nejakej plastovej prepravky… skrátka – odpad. Bola to taká nádejná socha, že aj z toho nášho odpadu na Zemi môže povstať niečo – čisté, nový život. V mytológii sa až tak nevyznám, tak neviem, či moje porozumenie tejto soche je správne, ale vyžarovalo to z toho. A ešte jedno ma zaujalo – socha obrovského Mikimauza, ktorý dlhočiznou nohou potkýna veľkého panáčika, ktorý držal kufrík s hračkami (asi ich niesol deťom) a tie hračky sa mu z nich vysypali – bábiky, autíčka… Kreslené rozprávky vytláčajú obyčajné hranie s hračkami, veru je to často tak. Dvere jednej miestnosti boli zahalené čiernou látkou – pani na vstupe nás upozornila, že to je deťom neprístupné. Išli sme sa tam (bez detí, samozrejme) zo záujmu pozrieť. Nuž, to umenie hraničilo s pornografiou, bolo nechutné.

Ďalšia expozícia – Picasso. Nádherné protivojnové plagáty. Na jednom bola aj známa Picassova holubica mieru. Aj iné holubice – aj vo forme plagátov, aj ako motívy na keramike. Zjavne mal Picasso holubice ako námet rád. Tiež sa nám páčil jeho plagát s kyticou a šašom – pár čiar a aké pekné. Vlastne do včerajška som ani netušila, že okrem obrazov, tvoril Picasso aj keramiku. Za touto výstavou v chodbe bol priestor na tvorenie pre deti. Na detských IKEA tabuliach boli prištipnuté čisté papiere, pripravené ceruzky a mohli tvoriť aj deti🙂A k tomu taburetky, konečne sme si mohli sadnúť!

V poslednej časti boli vystavené staré skrine, sofy, kreslá, obrazy, nástenné zrkadlá… Tu Maťka zaujal nadživotný obraz Františka Jozefa prvého – keďže sa Maťko zaujíma o históriu (a staré mince).

Odchod. Vnútro bolo príjemne klimatizované, von bolo asi 30 stupňov. Prešli sme uličkou a túžili po zmrzline. Po tom, ako som čítala, že je možné z bežnej zmrzky mať črevné problémy (znova kvôli použitiu miestnej vody, na ktorú náš tráviaci systém nie je zvyknutý), som a sme hľadali nejaké mrazené zmrzky (tipu nanuk, korneto). Prechádzali sme uličkou zmrzlín, kde asi každá kaviareň boli zároveň zmrzlinárňou. Taký výber! Uff, lákalo to, ale rozum bol neoblomný – nechceme hnačku. Nakúkala som do kaviarní, či neuvidím klasický modrý mraziaci box s nanukmi – márne. Tak sme to predsa len riskli. Dali sme si bežnú zmrzku, rôzne príchute. Bola chutná. Aj keď na moje chuťové spomienky z detstva na famóznu smotanovú zmrzlinu z Bulharska alebo aj na tú kúpené dávno v Benátkach ani zďaleka nedosahovali. Taká bežná lepšia zmrzlina kúpená na Slovensku.

Posedeli sme si so zmrzlinou na múriku pred Archeologickým múzeom, oddýchli si, ja som trošku „poparlovala“ s vedľa sediacimi Francúzmi, keď zistili, že som zo „Slovaquie“, tak hovoril, že áno, že tadiaľ prechádzali smerom do Chorvátska. Bolo mi to čudné, taká zachádzka z Francúzska cez Slovensko? Samozrejme vysvitlo, že si to pomýlili so Slovinskom🙂Povedala som im o našej nádhernej prírode, kopcoch.

Počas oddychu sme mali možnosť popozerať si pred nami doslova ležiace Forum Romanum – pozostatky pôvodných domov a tuším aj cesty. Za ním bol neobyčajný kruhový kostol sv. Donáta, vedľa bola vysoká zvonica, na ktorú sa aj dalo vyjsť. Po ľavej strane bolo more, od ktorého fúkal príjemný vetrík.

Tak a povedali sme si, že teda ideme aj do toho Archeologického múzea. Maťko zbiera mince, tak snáď aj tam budú nejaké. No a my ostatní si pozriem niečo zo starých čias. Múzeum je 2-poschodové, prekvapilo nám príjemne nízke vstupné – 5eur na dospelého, deti to majú zadarmo. Zobrali sme si tam letáčiky o Zadare, mapu a išlo sa. Začína sa úplne hore. Na 2. poschodí je pravek. Tak veľa predmetov z tejto doby pokope som ešte nikdy nevidela. Zbrane, ozdoby, kuchynské náčinie… k tomu obrazy, ako to mohlo vyzerať, ako prebiehal lov na nosorožca. Podľa vystavených figúr zvierat som pochopila, že pravekým zvieraťom nebol len mamut, ale aj spomínaný nosorožec, medveď a jeleň. Zaujímavé. Výstavu dopĺňali aj interaktívne obrazovky, kde sa dalo kliknúť na fotku človeka súčasnosti a po kliknutí bolo možné vidieť, ako by vyzeral v praveku. Alebo pre nás dospelých bolo zaujímavé na tejto interaktívnej obrazovke vidieť, kde boli kedysi ľadovce, že jadranské more bolo podstatne menšie – na severe jadranského mora bola v tej dobe pevnina.

Prvé poschodie bol starovek. Pútavou formou vo vitrínach zobrané artefakty z obdobia cca 1000 p. n. l. až po dobu cca 700 n. l. A boli tam aj MINCE! V obojstranne priehľadných vertikálnych zásobníkoch, ktoré sa dali listovať ako kniha a mince si pozrieť z oboch strán. Tiež rôzne veľmi dobre zachované nápisy vyryté do kameňov. Jeden sme prečítali ako „CAESAR AVGVSTVS“ – teda cisár Augustus. Ďalej tam boli malé olejové lampy, na ktoré som upozornila deti, aby vedeli, aké lampy to boli v podobenstve o 10 pannách, kde síce všetkých 10 malo takéto lampy, ale len 5 múdrych si zobralo olej, zvyšných 5 nie. Načo je vlastne takáto lampa bez oleja? Vysvetlia som im, kde sa dával knôtik a ako takáto lampa vlastne fungovala. Ďalej tam boli časti rímskeho brnenia, mapy, kuchynské pomôcky, už vtedy inak poznali lyžice a vidličky,🙂základy metrológie (sofistikované váhy a tiež akýsi kameň s vydlabanými guľatými dierami s dierkami dole – asi na meranie objemu sypkých vecí. A celkom nakoniec boli 3 nadživotné sochy nejakých ľudí!

Na prízemí bol novovek. Čo nás z tohto obdobia zvlášť zaujalo bola časť vraku nejakého plavidla, ktorého dosky boli – zošité! Či cez tie dierky, kde boli zošité, neprenikala voda, nevieme. Ale bolo to zaujímavé vidieť. Na konci prehliadky sme kúpili Maťkovi teda aj knihu o minciach. Dievčatám sme už predtým kúpili malé knižočky v chorvátčine, tak – spravodlivosť musí byť🙂

A ešte sme chceli nájsť – hoci už dosť unavení – morský orgán! O takomto orgáne som ešte nepočula, tak to sme si nemohli nechať ujsť! Od múzea to bolo asi 5 minút pešej chôdze popri mori a popri stánkoch ponúkajúcich výlety do blízkeho i širokého okolia:

– ostrov Kornati

– zájazd na Plitivcké jazerá a turistika v horách

– výlet loďou s preskleným dnom na pozorovanie podmorského sveta

– dokonca výlet ponorkou

Morský orgán sme našli ľahko – bolo ho počuť už zďaleka – znel ak lákanie gréckych mytologických sirén – poď, poď! Sadli sme si na schodíky pri mori a počúvali. Orgán funguje na princípe vĺn – keď sa vlna pohne, tak orgán hrá. Orgán má vraj 35 píšťal.

Neďaleko kotvila obrovská biela výletná loď Silversea. Bola niekoľkoposchodová – asi tak 8 poschodí, dlhá asi 150 či 200metrov. Kapacitu od 300 do 600 ľudí. A bola nádherná, majestátna. Podľa všetkého sa plaví pozdĺž chorvátskeho pobrežia alebo Stredozemným morom.

Po obdivovaní organu a lode sme sa vybrali na detské ihrisko, kde si prišla na svoje hlavne Emka🙂Bolo také – dobrodružné. Preliezky boli také, že boli použité často laná, ktoré boli prepletené do tvaru riedkej pavučiny. A čo sa mi na tých preliezkach páčilo, že prelezenie nebolo prvoplánové – ak sa dieťa chcelo dostať z jednej na druhú stranu, tak si mohlo zvoliť viac možností, ako to zvládnuť, muselo teda cestu aj odhadnúť, naplánovať a skúsiť.

A potom sme si dali veľmi neskorý obed. Našli sme reštauráciu so stolmi vonku. Volala sa Il padrino (Krstný otec) – podľa obľúbeného Jankovho filmu. Podľa tohto filmu boli zvolené aj doplnky – čierne servítky, sivé prestierania. Dali sme si 3 pizze (dalmatina, capricciosa a tuna) a ja som si dala vyprážané kalamáre s hranolkami a tatárskou omáčkou – samozrejme, aby som dala ochutnať aj ostatným. Uff, pizze mali hrubé cesto a boli celkovo veľmi sýte, tak sme zjedli dokopy len 2 pizze a tie kalamáre. Zaujímavý zážitok sme mali s platením. Janko povedal čašníkovi, že by sme chceli zaplatiť a či sa dá zaplatiť kartou. Dá sa. 10 minút čakania – a nič. Po tých 10 minútach vyskúšal znova. Po asi 5 minútach pobehovania čašníka dnu doniesol v takom tom obale účet. Položil na stôl a znova zmizol. Znova nič. Hovorím Jankovi, že on asi nevie pracovať s tým prenosným terminálom a nechce sa zahanbiť pred kolegami, že to nevie. Nech len ide zaplatiť radšej dnu. A tak išiel ozaj dnu a bolo vybavené. Ale videli sme, že iní čašníci k stolom nosili ten terminál. Janko to skonštatoval, že toto sa mu ešte nestalo, že by niekto nechcel zaplatiť🙂

Cestou ku garáži sme išli pomocou GPSka. Ledva som vliekla nohy za sebou. A navigácia nás viedla cez úžasné tenké uličky s poschodovými budovami s oknami do uličky, cítili sme sa ako v Taliansku🙂Všade v uliciach malé kaviarničky, reštaurácie… a zrazu malé papiernictvo. Napadlo mi kúpiť deťom ako suvenír z Chorvátska po jednom zošite do školy. A išlo sa ďalej. Okolo prístavu malých osobných lodí s ŠPZkami ako autá, okolo reštaurácie, kde vonku v rade stáli ľudia a zjavne čakali, až sa uvoľní miesto dnu. Tá reštaurácia sa volá Butler, možno ju vyskúšame, keď sa niekedy do Chorvátska vrátime. V garáži sme našli auto raz dva, Janko musel ísť zameniť eurá za kuny, lebo v parkovisku sa nedalo platiť za parkovanie ani eurami, ani kartou. Nuž – asi jediné miesto, kde sa nám toto stalo.

A domov. Cestou domov som v aute od únavy zaspala. Deti napodiv nie. Zjedli kúpené keksíky, vypili fľašu vody značky Jana.

Krásny deň za nami! Som Bohu vďačná za tento deň a že mi dal ďalší deň neobvyklú silu na toľko chodenia, robenia, pozerania. Vážim si to. O to viac, že pred rokom, dvoma… by som takéto výlety asi so silou nezvládla. Tak som rada. Aj že sa Jankovi a deťom páčilo.

A na záver na pobavenie hláška našej Emky z galérie. Chcela som vy vyskúšať deti, či si pamätajú, ako sa volá Picasso.

Pýtam sa teda: „Ako sa volá ten maliar, čo tu pozeráme jeho plagáty, výrobky? PI – KA -…“

„…- ČU!“ dokončila naša Emka.

Môžete si tiež prečítať

Cestovné poistenie

Cestovné poistenie

Či už cestujete do zahraničia na dovolenku, za nákupmi alebo na návštevu rodiny, Vyskladajte si cestovné poistenie podľa seba vážneho akútneho...

Zámok Trakoščan

Zámok Trakoščan

Rozprávkové, krásne, takmer neskutočné, by sme mohli stručne opísať jedno z najromantickejších miest, aké ste kedy videli. V chorvátskom Zagorí pri...

Rybolov

Rybolov

Väčšina rybárov navštevujúci Chorvátsko určite vie, že aj lov na mori je spoplatnený, teda aj k lovu z brehu je potrebné mať rybárske...

Translate »