Ráno nám zvonil budík o 7:00, ozaj!!! Tu máme posunutý režim – ako aj bežní Chorváti, kedy vychádzajú do ulíc po zotmení. Po západe slnka sú ulice a reštaurácie plné ľudí – asi kvôli tomu, že horúčavy z dňa ustúpili a vonku je príjemne. A tak sa tu chodí spať neskôr, ale aj sa vstáva neskôr. Teda – my tu vstávame okolo deviatej – desiatej. A zrazu takto ráno. Nestihli sme ani spraviť kávu. Dobalili sme mokré plavky zo sušiaku, ktoré cez noc nestihli vyschnúť (žeby taká vysoká vzdušná vlhkosť?), topánky do vody, svetre-mikiny (keby na lodi bol čerstvý vietor, čo aj bol) a samozrejme potápacie veci a fľaše s vodou – tej nikdy nie je dosť. Všetko sme nastrkali do veľkého ruksaku, ktorý sme zobrali práve za účelom návštev takýchto odľahlejších miest (predsa len sa ruksak nesie po pláži ľahšie ako kufor A ešte ďalekohľad.
A vyrazili sme. Zaparkovali sme pri pláži Jadro a išli na loď s názvom Miro. Mali sme tam byť o ôsmej, odjazd lode bol plánovaný na 8:30. A tak sme sa zaradili do radu za ostatných čakajúcich na našu krásnu bielu 3-poschodovú loď. Doplatiť poplatok k zálohe (deti do 12 rokov polovičná zľava – do tejto kategórie sa zmestili všetci naši traja fotka s loďou a nalodiť sa. Spodné poschodie bolo uzatvorené presklené s kvalitnými sedačkami a dlhými stolmi, 1. poschodie bolo na čerstvom vetríku s drevenými lavicami a tiež s dlhými stolmi – bez skiel a celkom horné poschodie bola prakticky iba rovná plocha bez sedadiel. My sme si sadli na prvé poschodie k chorvátskej rodinke – rodičia, chlapec a dievča. A čakali sme na odjazd. Loď vyrazila viac-menej presne o 8:30. Najprv sme trochu z prístavu vycúvali a potom išli vpred. Smer – ostrov SILBA. Loď mala ísť 2 hodiny, tak som po nejakej dobe rozmýšľala, či sme dievčatám predsa len nemali zobrať nejaké detské časopisy a ceruzky na zábavu. Ja som ale tip, čo nerada zakaždým deti nejako zabávam – veď aj plavba loďou má svoje čaro. Ale – 2-hodinová? Uff, neviem, či som to nepodcenila. 2 hodiny predsa trvá ceste z Prešova do Žiliny, kadiaľ zvykneme chodievať párkrát do roka. Svoju úlohu zohral aj hlad. Pri stánku s informáciami o plavbe nám ich zamestnanec (podľa všetkého brigádnik) povedal, že v cene budú aj raňajky a obed. Nuž – raňajky asi áno – ale – kedy?!?! Doma sme nič nejedli, ani sme si nič nezobrali – už keď máme teda zaplatené tie raňajky. Bola som taká hladná – a aj deti, až som premýšľala, či si nekúpime na raňajky nanuky – aspoň niečo, aby sme zjedli. Trošku zúfalý pocit, keď je človek na mori a je – hladný. Raňajky nám teda doniesli nakoniec okolo 10:00 – každý dostal žemľu s maslom a šunkou, zabalenú v servítke. Pripomínalo mi to naše desiate Škoda, že iba jednu, určite by som zvládla viac. Janko skočil kúpiť aj kávy – aspoňže sa tieto dali kúpiť. A tak sme cestovali ďalej.
Osadenstvo na lodi bolo viac-menej rovnorodé – štvrtina Slovákov, trochu viac Nemcov, dosť Chorvátov – a zvyšok ostatné národnosti. Taký milý zážitok – keď som si kýchla na tej hornej palube obdivujúc more, tak vedľa stojaci pán mi povedal „na zdravie“. Bolo tam veľa rodičov s deťmi, ale aj 60tnici a starší, tiež 30tnici bez detí – skrátka úplne pestrá zmes ľudí. A tiež jeden malý psík.
Ceste bola dosť dlhá, tak sme sa šli prejsť po tej lodi. Prišli sme aj ku kapitánskej kajute, mala otvorené dvere, dnu starší pán s kapitánskou čiapkou na hlave. Tak hneď volal dnu deti, nech si vyskúšajú kormidlovať loď – a hlavne kvôli tomu, aby sme ich mohli odfotiť Kormidlo bolo nádherné – také drevené, veľké, ako z filmov. Na tak modernej lodi by človek už kormidlo asi ani nečakal. Ale je fakt, že za kapitánom bolo veľa rôznych tlačidiel – vyzeralo to ako v lietadle alebo v nejakej riadiacej stanici. Potom sme sa boli napiť. Voda bola na lodi zadarmo. A nakoniec sme šli na tú vrchnú palubu. Vietor vo vlasoch a všade okolo more a zo všetkých strán rôzne ostrovy. Chorvátsko vraj má 1185! rôznych ostrovov. A obývaných je iba 66! Čiže veľká časť je – neobývaná. Zaujímavé. Čiže je na nich viac či menej divoká pôvodná krajina – kde človek vstupuje asi len málokedy. Až sa mi srdce naplnilo radosťou, že možno by sa na nejakom ostrove dalo bývať – obývať ho Viem, uletená myšlienka. Ale – pekná, dobrodružná, letná Tesne pred cieľovým ostrovom Silba sme po ľavej strane od ostrova videli 3 malé ostrovy. Tak ten celkom naľavo som si vybrala, ak by sme si mali a mohli nejaký ten ostrov na bývanie vybrať
Po tých 2 hodinách cesty sme skoro presne na minútu pristáli na Silbe. Je to ostrov, kde žije vraj iba okolo 500 ľudí a jeho výnimočnosťou je, že tam nejazdia autá. Tak toto som chcela vidieť a zažiť. Domy sú na ostrove iné ako na našom Vire – úplne iná architektúra – taká akoby talianska – domy sú poväčšine poschodové, jednoduchšia strohejšia architektúra (žiadne oblúky, zaujímavé zábradlia…), okenice na oknách a okolo domov vysoké murované ploty. A pokoj. Ten pokoj tam bol hmatateľný. Ozaj tá neprítomnosť áut, motoriek… tam robí svoje. A vlastne na Sibe nie sú ani cesty. Iba široké ulice, ktoré slúžia len ako chodníky. Aj keď – počas nášho štvorhodinového pobytu na tom nádhernom ostrove sme videli trojkolesové motorové vozidlo – zámerne nepíšem, že auto, lebo to bolo niečo medzi motorkou a autom. Asi to bolo nejaké verejne-prospešné auto. A tiež jednu elektrickú kolobežku. Ináč iba chodci.
Z prístavu sme sa teda vybrali smerom do centra „mesta“. Cestou sme si v „pekare“ kúpili sladké pečivká a sadli si na lavičku do neďalekého detského ihriska, ktoré bolo plné vysokánskych stromov – zjavne kvôli tieňu. Naša najmladšia Emka bola vo svojom živle. Vlastne je to prvé ihrisko, na ktorom sme tu boli. A premýšľam – tuším sme niekde na „našom“ Vire nejaké ihrisko videli. Ale určite ich tu nie je tak veľa ako u nás. Chorváti majú skrátka ako ihrisko more Vedľa toho silbovského ihriska stála škola – malá dvojposchodová budova, v ktorej mohlo byť tak zo 4 – 5 miestností. Pravdepodobne sa deti učili v malotriedkach. Aj ma vlastne prekvapilo, že nejaká škola tu vôbec je. Vedľa bola aj turistická kancelária. Zašla som tam – reku po nejaké informácie o ostrove. Dnu v malej miestnosti za zaprataným stolom sedela asi 70ročná pani a fajčila. Keď ma uvidela, odložila cigaretu a pozdravila „dobar den“. Dala mi na moju prosbu jeden malý letáčik s mapou ostrova. Aj to bolo fajn. Prišlo mi, ako by tu na ostrove zastavil čas – aj to ihrisko, aj tá škola, aj tá fajčiaca pani.
Po krátkom odpočinku sme išli ďalej. Našli sme veľký kostol (na pomery ostrova určite veľký), dalo sa nazrieť dnu, aj keď len cez vstupnú miestnôstku, ktorá býva v kostoloch. Vpredu oltár, lavice. Architektúrou a aj vnútrom mi pripadal ako hocijaký náš kostol na Slovensku. A okrem tohto kostola sú vraj na tomto ostrove ešte 4 ďalšie kostoly. Na počet obyvateľov je to ozaj veľký počet. Ďalej sme išli na vežu. Je to asi 15metrová tenučká veža, ktorá má schody netradične zvonku. A veľmi úzke. Hore na vežičku sa zmestia pohodlne 3 ľudia (viac ani nie), tak sme čakali, kým pár ľudí pred nami vyjde hore a dole. Aj my sme išli v 2 skupinách. Z vežičky bolo vidno krásne okolie, more… Vo vežičke boli aj 2 maličké miestnôstky, kde sa zmestil len asi 1 človek a úzke okienko, ktoré vyzeralo ako strieľňa. Žeby to kedysi slúžilo na obranu? Neviem, keďže vežička nebola na okraji pevniny alebo na miernom kopci v strede mesta. Možno slúžila na pozorovanie okolia z viacerých strán.
Pláž – mali sme sprievodcom lode spomenuté 2 pláže – jedna je vraj pre rodiny – piesočná pláž. A tá druhá bola na druhej strane ostrova, ale vraj plná ostrých kameňov a že pre rodiny je lepšie ísť na tú piesočnatú. My sme sa však aj tak vybrali na túto „ostrú“, keďže ten prvý chalan-brigádnik, ktorý od ktorého sme kupovali lístky spomínal, že sa dá na ostrove šnorchlovať a pozerať na nejaké staré veci v mori, tuším niečo ako archeologické nálezisko – tak som to pochopila ja. Mali sme so sebou aj šnorchlovaciu výbavu, aj topánky do vody – tak hor sa na pláž!
Pláž bola od lode asi 30 minút cesty – čo sme zistili, až keď sme sa ponáhľali z pláže naspäť Cesta na pláž išla popri mori, kde vo veľkom sedeli po skalách čajky. Jeden pán pri tých skalách čistil ryby – vyberal vnútornosti a tie potom hodil čajkám. Tie už okolo „stáli“, teda sedeli na vode a čakali, či sa aj im niečo ujde. Napadlo mi, že keby som toto vedela skôr, tak som mohla zobrať vnútornosti z našich rýb a doniesť ich a deti mohli křmiť čajky ako sa u nás kŕmia holuby.
Pláž bola – nádherná. Bola v malom zálive s tyrkysovou vodou. A úplne úplne čistou, priezračnou, kamene na dne, ježkov… bolo vidno aj bez potápacích okuliarov. Na brehu biele veľké oblé kamene, ako sa u nás predávajú v obchodoch na dekoráciu. Skrátka – KRÁSA. Jankom skonštatoval, že to vyzerá ako z nejakej reklamy na luxusnú dovolenku. Dali sme si šnorchle, okuliare – a išli sme pozorovať dno. Na kameňoch sme nachádzali ulitky, ktoré vyzerali ako slimačie – ale keď sme si ulitku dali na ruku, tak – z nej vyliezli nožičky, ktoré tú ulitku niesli ďalej – boli to kraby! Tiež sme našli rovnakých krabov, akurát že tá ulitka bola taká krásna, špicatá, zatočená. Bolo rozkošné pozorovať krabíka, ako sa namáha s tou vysokou ulitou (teda pre neho vysoká – bola asi 4 centimetrová). Tiež bolo dno posiate morskými ježkami, pomedzi kamienky plávali malé rybky. Našli sme aj také väčšie prázdne ulity – typické mušle, v ktorý sa počúva more Ako v raji.
Emke bola voda studená, tak si na brehu stavala s Lauri zoologickú záhradu pre krabov Kamene dávali do polkruhu a všetky nájdené úlovky zo šnorchlovania som jej nosila. Teda aj Lauri, ktorá chvíľu zbierala zvieratká, chvíľu pomáhala so stavbou.
Maťko tiež veľmi do vody ísť nechcel, že mu je tam zima. Ale po čase sa osmelil, vošiel po kolená a zvyšok som dokončila ja – chytila som ho a stiahla do vody. Začal sa smiať, zjavne bol rád, že som túto chladnú dilemu za neho vyriešila ja. Urobila som mu „kreslo“ – opieral sa o moju hruď svojím chrbtom a chytila som ho pod stehná a urobila mu tak akoby kreslo. A v tomto kresle sme sa prechádzali vo vode. Krása. Janko tiež plával, pozeral pod vodu. Inak – neviem, či je to aj v iných zátokách takto, ale voda sa tu zvažovala prudko dole – tak sme si museli dávať pozor, kam až doplávame.
Morská ZOO postavená, pošnorchlované, ide sa na loď. Cestou sme museli fakt trieliť, nejako sa nám zdalo, že je loď bližšie
Ešte sme sa rýchlo obzerali okolo seba, obdivovali čajky a aj nejaké čierne vtáky (vrany?), obišli kostol, zabočiť okolo telefónnej búdky (už nefunkčná) a na loď. A na obed!
Bolo 14:30 – obed na lodi a odchod lode zároveň, na obed sme si dali 5x rybu (ako druhý výber bolo nejaké mäso). Nech reku aj deti jedia ryby, keď sme pri mori. No – mierna chyba! Nejako sme nedomysleli, že z dosť kostnatej makrely budeme musieť deťom kosti vyberať – my dospelí. A aj sebe. K rybe bol šalát – nezvyčajná kombináciu – nasolená nastrúhaná kapusta s varenými zemiakmi. No, asi to doma nebudem robiť. Ale pečená makrela stála za to! Tým, že sme mali 5 rýb a 3 deti sme dojedli z celej našej paluby asi ako poslední K obedu bolo v krčahoch aj biele víno a voda a úžasný chorvátsky sendvič.
Obedom sme strávili dobrú asi hodinu času cesty, takže cesta ubehla podstatne rýchlejšie. Keď sme teda konečne dojedli, posedeli si…, tak zrazu sa ľudia začali hýbať, behať hore dole, niečo vzrušene rozprávali, tak sme vybehli na hornú palubu – že či to nie sú delfíny z prospektu. A – boli to skutočné DELFÍNY! Vynárali svoje plutvy v krásnom oblúku, väčšinou v dvojiciach, resp. v celých skupinách. A znova – ale trošku ďalej. Bolo potrebné sa pozerať na more, ako keď človek hľadí na nebo a striehne na padajúce hviezdy. Bol to vždy len okamih – vynorenie plutvy a naspäť pod vodu. Ľudí na lodi to tak očarilo, že sa tisli pri zábradlí, až nejaký pán – asi kapitán – vyšiel na to horné poschodie a poprosil nás, aby niektorí ľudia išli na druhú stranu lode, lebo – sa loď nachýlila a aby sa neprevrátila Ozaj sme boli mierne naklonení, to som si uvedomila ale až potom, keď nás prebral z toho očarenia delfínmi. Čo bolo fajn, že počas pozorovania delfínov, vypla loď na nejakú chvíľu motory – aby asi neodplašila delfíny a aj my aby sme sa mohli nimi pokochať.
A aby som nezabudla na zážitok, na ktorý si budeme všetci vrátane detí určite pamätať. Na lodi bola jedno pasažierkou jedna asi 50ročná pani, extrovertka a šoumenka (tuším Nemka), už cestou tam ju bolo vidieť, počuť. A keď začali púšťať pieseň YMCA, tak sprievodca – asi 40tnik – začal tancovať, povzbudzovať do tlieskania, vyzýval ľudí na tanec…, tak tá pani sa k nemu veľmi rada pridala. A to sme mali divadlo!
Tanec, spev! Chvíľu s tou pani tancoval sprievodca a chvíľu aj taký starší vyše 70 ročný pán, ktorý nám predtým roznášal jedlo.
Ľudia vytiahli mobily a filmovali túto udalosť. Zhodou okolností sme sedeli pri vedľajšom stole tej pani, tak sme boli do toho diskotékového hluku vtiahnutí a o divokú balkánsku zábavu sme mali postarané
za tento za nami som Bohu vďačná.
Bol krásny, pestrý, plný všetkého možného. Na tú farbu a priezračnosť vody asi nadosmrti nezabudnem.
Bolo tam ako v raji.
Dnes máme v pláne ráno spať – teda Janko sa tak vyjadril. A potom asi pôjdeme pozrieť Zadar. Slniečko svieti, je príjemne, tak ešte si idem dať moju rannú plážovú prechádzku. Dajte si aj vy tam, kde ste!
Na konci plavby sa naše dievčatá skamarátili s jedným 7-ročným slovenským dievčatkom.
A keďže z oboch strán bol záujem, tak sme sa s rodičmi dohodli, že sa môžu spolu stretnúť a pohrať spolu niekde na pláži. Aj oni sú tu ešte na pár ďalších dní.
Na breh sme prišli znova podľa predpokladaného času. Auto z parkoviska, platili sme polovičné celodenné parkovné tuším 7 euro (50%tná zľava kvôli tomu výletu) a domov.
Ešte sme išli kratučko na pláž, pozreli si 3 diely Spadla z oblakov (hit u našich dievčat), zjedli debrecínske – extra štipľavé párky a išli sme spať. To už sme boli fakt hotoví. A hej – ešte som hodila do práčky veci na 15minútové krátke pranie, lebo všetko bolo špinavé z trávy a minikamienkov, ako sme sa prezliekali z plaviek na tej rozprávkovo nádhererj pláži.
Ďalší deň pred nami.
A pozdravujeme!
